Otvárací ceremoniál

 

     Otvárací ceremoniál DEKD 2019 sa uskutoční dňa 5. septembra 2019 v Banskej Štiavnici s nasledovným programom:

Odovzdávanie výročných cien revue Pamiatky a múzeá / o 12.00 hod. na Starom zámku

recepcia / o 14.00 hod. na Starom zámku

Slávnostné otvorenie DEKD 2019 / o 16.00 hod. v Kostole sv. Kataríny

     Vstup je na pozvánky.

 

 

Program Slávnostného otvorenia DEKD 2019 pripravil Mgr. Peter Danáš:

     Tohtoročný otvárací ceremoniál Dní európskeho kultúrneho dedičstva sa uskutoční v Banskej Štiavnici. Historické centrum nášho mesta je ukážkou architektonického, kultúrneho a historického dedičstva, aké nájdete skutočne málokde. Toto podujatie by malo byť spojené aj s odovzdávaním ocenení časopisu Pamiatky a múzeá. Obidve akcie sa uskutočnia dňa 5. 9. 2019, aj keď v odlišných priestoroch. Odovzdávanie ocenení bude v priestoroch Starého zámku a vlastný otvárací ceremoniál v kostole Sv. Kataríny. V tento deň sa začínajú aj Salamandrové dni 2019. Ich súčasťou je Salamander - historický sprievod mestom. Od roku 2013 je zapísaný  do Reprezentatívneho zoznamu nehmotného kultúrneho dedičstva Slovenska.

 

Námet podujatia a jeho nosné myšlienky:

     Základným motívom, nosnou myšlienkou otváracieho ceremoniálu je: 18. storočie v Banskej Štiavnici. Pripomenieme si ho krátkym priblížením osudu jednej z osobností tohto výnimočného storočia  zachytenej na dobovom portréte, barokovou hudbou a starým baníckym facigerským obradom, všetko v priestore miestneho chrámu.


1. VÝTVARNÉ UMENIE A OSOBNOSŤ: Portrét Bartolomeja Ludwiga Edler von Hechengartena, podkomorského grófa , jednej z najvýznamnejších postáv 18. storočia v Banskej Štiavnici

2. HUDBA: Diela skladateľov 18. storočia – Mozart, Handel, Haydn, Bach – interpretujú domáci umelci

3. OBRAD FACIGEROV:  Facigeri – nosiči fakieľ z 18. storočia – miestny banícky zvyk pri osvetľovaní liturgických obradov

 

Ad 1. Bartolomej Ludwig Edler von Hechengarten – symbol banskoštiavnického 18. storočia. Na scéne umiestnime originál maľby Johana Gottlieba Kramera, na ktorom je jeden z najvýznamnejších banských odborníkov, Bartolomej Ludwig Edler von Hechengarten rytier Rímskej ríše, podkomorský gróf a spoluvládca siedmich maďarských banských miest. Bartolomej Hechengarten bol vo funkcii podkomorského grófa celých dvadsaťštyri rokov. Aj to bolo znakom jeho výnimočných kvalít. Pripravil najúspešnejšiu vizitáciu vládcu  Rakúska, Uhorska a Čiech v banskoštiavnickej histórii.  Písal sa rok 1751. Cisár mal svoj hlavný stav počas návštevy celej stredoslovenskej banskej oblasti  práve v našom meste. Bartolomej bol rodák z Tirolska, pôsobil dlhé roky v Banáte - na hraniciach Srbska a Rumunska, potom až do smrti na Slovensku. Symbolizuje jednotu nášho stredourópskeho priestoru už pred 250 rokmi. Na rozdiel od iných osobností, ktorých miesto posledného odpočinku nepoznáme, Bartolomej Hechengarten sníva svoj večný sen v našej zemi.

Ad 2. Hudba Wolfganga Amadea Mozarta, Georga Friedricha Händela, Josepha Haydna a Johanna Sebastiana Bacha je pre Európu nenahraditeľným kultúrnym dedičstvom. Pripomenieme si ju v podaní domáceho operného speváka Stanislava Bartku, „domestikovaného Štiavničana“ , violončelistu európskej úrovne Eugena Procháca  a študentov miestnej Hudobnej Akadémie Jána Albrechta.

Ad 3. Facigeri: faklonosoči a adoranti počas bohuslužieb. Esencia baníctva v meste. Banskoštiavnické 18. storočie -  tento čas banskej ťažobnej prosperity  si sprítomníme aj štafážou aušusníkov - facigerov, ktorí boli v tomto období stavovskou baníckou bratskou organizáciou. Ich slávnostné nástupy za zvukov fanfár počas bohoslužieb v kostole širšia slovenská  verejnosť doteraz nepozná. Čo reprezentuje aušusník  na fotografii, ktorým je František Auder, baník z Resly?  A kto vlastne boli aušníci? Boli to členovia baníckych spoločenstiev, bratstiev alebo spolkov, ktorých pôvodnou hlavnou úlohou bolo osvetľovať liturgické obrady počas bohoslužieb. Hovorilo sa im aj facigeri, čo je skrátená podoba nemeckých slov, ktoré v preklade znamenajú nosiči fakieľ. Že postavenie aušusníka malo prestíž, dokazuje skutočnosť, že v 18. storočí sprevádzali aj cisárske návštevy v banských mestách. Postupne facigeri získavajú aj ďalšie mimocirkevné funkcie. Začínajú reprezentovať mesto a banícky stav počas slávnostných príležitostí. V tomto období sa rodí tradícia „verejných obradov“, ktoré sú kombináciou štátnej okázalosti  a ľudovej slávnosti. V súčasnosti sa s facigermi možno ešte stretnúť v Štiavnických Baniach, v Starých Horách, Španej doline či v Kremnici. Aušusnícke služby špaňodolinských baníkov sa dostali do reprezentatívneho slovenského zoznamu nehmotného kultúrneho dedičstva Slovenska. Stať sa aušusníkom vyvolení považovali za česť, ktorú vnímali s vážnosťou ako záväzok. Pravdepodobne každý z nich musel spĺňať istý morálny profil. Baníci v 18. storočí boli veľmi pevne prepojení s vtedy žiadaným katolíckym kultom.

 

     To ako mesto vyzerá v súčasnosti, tak vyzeralo /až na drobné zmeny/ už koncom 18. storočia. Je skutočnou živou kulisou, reálnou pripomienkou baroka a jeho slávy.

 

Historický  podtext podujatia:  Zážitok 18. storočia v Banskej Štiavnici

     18. storočie bolo pre Banskú Štiavnicu zrejme najvýznamnejšie a najúspešnejšie v jej dlhej histórii. Dovtedy zatopené bane sa začalo dariť zbavovať spodnej vody s pomocou nových čerpadiel poháňaných vodou z novovybudovaných veľkých vodných nádrží – tajchov.

     V roku 1715 po troch rokoch výstavby hlavný strojný inšpektor závodu Horná Bíberova štôlňa M.K.Hell  postavil dovtedy najväčší tajch Veľkú Vindšachtu . Hell súčasne navrhol a geniálne zdokonalil sedem čerpacích strojov, ktorými v krátkej dobe odčerpal všetku vodu z dovtedy zatopených baní. Jeden človek tak zachránil baníctvo v štiavnickom regióne na ďalších 100 rokov. Mesto tak vstúpilo do obdobia vody. Energia tečúcej vody sa stala imaginárnou krvou štiavnického baníctva. Znovu sa po rokoch stagnácie rozbehla ťažba striebra a zlata, dokonca dosiahla najvyššie hodnoty v dovtedajšej histórii.  Mária Terézia v rámci svojich  štátnych reforiem zásadne podporila podporu technologickému pokroku  štiavnického baníctva. Cisárske návštevy v meste vyprovokovali čulý stavebný ruch, nový dizajn verejných priestranstiev . V roku 1751 bola dokončená po šiestich rokoch Kalvária, bezosporu najkrajšia stavba tohto druhu v Európe. 

     Hellovci konštruovali inovatívne čerpacie stroje, Mikovíny projektoval ďalšie nové tajchy, rástli efektívne banské prevádzky. Výnosy štiavnického zlata a striebra lámali rekordy. Mesto sa zahustilo, zaľudňovalo, zaviedli v ňom vodovod, vydláždili ulice, vybudovali cesty do okolitých osád a postavili rad majestátnych budov. Štiavnica sa stala tretím najväčším mestom Uhorska. Postupne sa menila na technické a alchymistické laboratórium. Meračstvo a kartografia sa dostávali na špičkovú úroveň. Synergickým cieľom všetkých snáh boli nové praktické a efektívne metódy na získanie čo najväčšieho množstva drahých kovov. Došlo k prudkému rozvoja školstva, ktoré oralo nové brázdy na celine banského a hutníckeho poznania. Napojili sme s na centrá  európskej vedy a banskej techniky.

     Tento dynamický pokrokový pohyb, ktorý našiel svoj odraz aj v socio-štruktúre miestneho obyvateľstva, v jeho ekonomickej sile aj v jeho sebauvedomení, si pripomenieme práve Otváracím ceremoniálom Dní európskeho kultúrneho dedičstva 2019.